Postrehy z Kanady

Ubehol viac ako mesiac od môjho prvého Postrehu. Priznám sa, viackrát som si sadol za počítač s úmyslom prísť s novými Postrehmi, no akosi nič sa mi nezdalo dosť dobré na zverejnenie. Bol to dosť frustrujúci pocit prežívať intenzívne dni, plné zaujímavých zážitkov, a zároveň nebyť schopný o tom nič zmysluplné napísať.

S odstupom času to vnímam ako čiastočnú výhodu. Odstup mi zabezpečuje väčší nadhľad a tiež mi bráni zverejňovať príliš veľa z osobného života. Blog nemal byť náhradou za denník :)

Šálok čaju so susedmi na verande som si síce posledný mesiac veľa neužil, ale za to socializovať som sa dokázal lepšie ako za celé obdobie pred tým. Ono tých susedov mám veľmi veľa a ich rôznorodosť ma neprestáva prekvapovať. Rodiny s deťmi, páry, panie s mačkami a bálkonmi plným kvetín, kolegovia z práce, ... Mix ľudí, ktorí si, zdá sa, zvykli žiť vo svojej bunke a neinteragovať so susedmi. Pripomína mi to náš panelák, kde som s postupom času poznal menej a menej ľudí. Nevyhýbam sa preto pocitu, že stále väčšia časť populácie sa uzatvára do seba a bezprostredné okolie moc nevníma. Za to intenzívne vnímame, čo sa deje za hranicami nášho dosahu, napr. v hlavnom meste, vo svete, v ekonomike, kde kto koho prepadol, znásilnil, okradol. Tým sa svojim susedom (nielen im, ale aj sami sebe) ešte viac vzdaľujeme ...

Dnešný postreh začnem v reštaurácii, kde pracujem. Druhýkrát v priebehu tohto leta ma majitelia pozvali hrať na violončelo, čo som uvítal ako možnosť  zarobiť niečo extra a veľa sa nenarobiť. Výnimočne príjemnú atmosféru som vnímal ako dobrý relax a hranie mi pôsobilo neuveriteľnú radosť. Oproti sediaci párik bol veľmi naklonený mojej hre a užívali si večeru aj príjemnú muziku. Zhoda mnohých okolností mi potom podala vysvetlenie, ako sa tam ocitli, to všetko však v priebehu ďalších dní, ktoré následovali, zatiaľ čo obaja sa stali mojimi priateľmi.

Bí chcela odísť z Banffu hneď na ďalší deň, no svoje rozhodnutie zmenila potom, čo sme s Icthieusom jammovali vyše dvoch hodín (gitara + cello + spev) v dome môjho kolegu z reštaurácie, roztancovali ženské osadenstvo a dohodli sa na spoločnom vystúpení v jednom z tunajších pubov (pohostinstiev) na ďalší deň. Ako to väčšinou býva, vystúpenie zďaleka nedosiahlo kvality nášho náhodného hrania deň pred tým, no odozvy od muzikantov aj divákov - nemuzikantov boli viac ako povzbudzujúce. Počas hrania som si stihol všimnúť, koľko pozornosti sme na seba upútali už prvými tónmi našich skladieb. Jednalo sa o večer, tzv. Open mic, kedy je scéna otvorená pre všetkých hraniuchtivých zanietencov, stačí sa len v predstihu zapísať. Open mic sa usporadúva pravidelne každú stredu a všetci účinkujúci majú cca 20 minútový priestor na svoju produkciu. Tak nejak začalo moje priateľstvo s týmto úžasným človekom menom Icthieus.

Icthieus má status pôvodného obyvateľa Kanady. Pôvodní obyvatelia, tzv. aboriginal people, alebo jednoducho indiáni sú najrýchlejšie rastúcou časťou populácie Kanady. V roku 1970 bolo v Kanade 2% pôvodného obyvateľstva, dnes sú to 3%. V dnešnej dobe sa im dostáva niekoľko výhod (zdravotná starostlivosť zdarma, neplatia daň za cigarety, …), no ich kultúrne a spirituálne tradície upadali roky do zabudnutia. Začalo to celé príchodom prvých európskych usadlíkov do Kanady. Okrem krajiny, ktorú im de facto vyvlastnili (tu sa to nazýva kúpili), začali im bieli obyvatelia násilne vnucovať eurósku kultúru. Ešte na začiatku 20. storočia brali deti z indiánskych rodín do miest, aby ich umiestnili do škôl. Pôvodní obyvatelia trpeli mnoho rokov, vytrhnutí zo svojich tradícií, aby sa v dnešnej dobe dočkali náznakov náprav. Dnes míňa kanadská vláda neuveriteľné množstvá prostriedkov na podporu indiánskych komunít a rezervácií, čo prináša ovocie v podobe niekoľkých pozitívnych trendov (rastie počet pôvodných obyvateľov, ktorí ukončili strednú školu, rastie ich zamestnanosť, …).  Stupeň integrácie sa zlepšuje. Vyžiadalo si to veľa peňazí a vysoko sofistikovaného úsilia úradov a vlády. Zároveň sa však čudujú, kde tie peniaze miznú. Známe sú prípady sprenevery grantov a dotácií v rôznych rezerváciách. Tiež sa vyskytuje veľa domáceho násilia, akoholizmus a zlyháva edukácia. Nedávno som si v rádiu vypočul názor jedného sudcu, ktorí rieši zločiny v rezerváciách, že smerovanie pôvodného obyvateľstva je len časovaná bomba s katastrofálnymi následkami pokiaľ sa nezačne spomínané úsilie lepšie adresovať.

Nič sa nedeje náhodne a ani pozvanie čelistky Elizabeth na nedeľnú jammovačku v čase, kedy bol Icthieus v meste, nemohla byť náhoda. Pozvali nás oboch. Najpríjemnejším momentom bol asi pocit otvorenia sa ostatným ľuďom a celkovo uvoľnená atmosféra. To, čo som od príchodu zažíval bolo prevažne dané prácou, spánkom a uzavretím sa vo svojej rutine. Aj vďaka v tom čase voľnejšiemu rozvrhu v oboch prácach sa mi otvorili nové cesty k novým ľuďom. Teším sa na ďalšie nedeľné hranie, ktoré Kim organizuje vo svojom dome každý mesiac.

Icthieus je teraz vo Vancouveri so svojou ženou Bí, nuž jeho cesta tam nebola od začiatku taká jasná. Chcel tam ísť, radšej skôr ako neskôr, no situácia to zariadila tak, že sa tam ocitol už predvčerom. Po odchode Bí z Banffu, sa dozvedel o problémoch s podnájmom v Saskatoone, kde býval. Netrvalo dlho a našim spoločne nájdeným riešením sa stal výlet do susednej provincie Saskatchewan, kde sme vyzdvihli jeho gitary a ostatné veci, a na ďalší deň odštartovali späť zo Saskatoonu cez prérie domov do hôr, aby on mohol neskôr pokračovať v ceste do Vancouveru stopom. Naša cesta by nebola možná bez pomoci jeho mamy, ktorá cestovala okolo 1000 km do Banffu, aby sa stretla so svojim synom. Icthieus svoju mamu nevidí častejšie ako raz za rok. Pre európana zvláštne, ale ja si na to pomaly zvykám. Som vlastne na rovnakej vlne, keďže svoju rodinu uvidím najbližšie o rok. Stretnutie so Shirley mi doplnilo ďalšie kúsky mozaiky o živote Icthieusa, niečo málo o tradíciách indiánov dnes a v minulosti, mal som tú česť vychutnať si špeciálne pripravené sušené mäso zo soba bez tuku, indiánsku špecialitu rovnako ako aj čaj z divej mäty. Toto stretnutie bolo pre mňa niekde za hranicou bežných stretnutí, nebolo treba veľa slov, zato bolo spirituálne a veľmi pôsobivé.

Výlet do Saskatoonu mi sprostredkoval zažitie ďalšej časti Kanady, najmä prérií provincie Saskatchewan ...